Duchovná obnova Advent, Tucho 5. - 7. 12. 2008

Nejako sa mi nepodarilo dať dokopy úvodný blog, v ktorom by som sa predstavila. Času málo, povinností veľa. Tak snáď tento mini denník z duchovnej obnovy poslúži tým z Vás, ktorí ma poznajú málinko alebo nepoznajú vôbec – aby ste mali aspoň skromné tušenie o tom, čo som zač ;-)

Duchovná obnova niesla názov „Advent – Čekám vůbec něco?“, pričom o organizáciu celej akcie sa (skvele!) postarala Komunita Chemin Neuf, môj nový domov (tentokrát týmto slovom – výnimočne –nedesignujem miesto, kde práve spím). Svedectvo o tom, ako som Komunitu našla a začala v jej kruhoch tráviť čas, však nebudem miešať do príbehu o Advente, pretože by som sa pravdepodobne nikdy nedopracovala k záveru. Je však asi kľúčové spomenúť, že moja pozícia v Komunite (zatiaľ) zahŕňa členstvo v spoločenstve Nikodém a post čakateľa na členstvo v Mládeži Chemin Neuf. Bolo preto akousi samozrejmosťou, že sa Adventu zúčastním, čiastočne dokonca i v službe. Ale nechcem predbiehať... ;-)

Deň prvý

Všetko to začalo v piatok. Rovno z práce som letela do Tucho (rozumejte Tuchoměřice u Prahy), kde mi síce dalo značnú námahu nájsť vchod do kláštora (miesto, kde sa mal Advent  konať), ale po pár telefonátoch s Pavlou (povedzme, že je to v rámci Komunity moja „šéfka“) sa mi podarilo úspešne doraziť do cieľa a prekročiť bránu starého zámku. Na rozdiel od niektorých bratov z Komunity, ktorých kláštor na prvý pohľad zdeprimoval a vydesil (alebo sa jedná o niekoho konkrétneho? :-P), neutrpela som pri vstupe žiadnu psychickú ujmu (naopak, mala by som byť deprimovaná svojou nevšímavosťou voči objektívne fenomenálnym zjavom). V skratke, zámok je z dôvodu prebiehajúcej rekonštrukcie momentálne dosť rozbúraný, takže podmienky by sa možno dali označiť za „bojové“.

Každopádne, stav zámku mi nijak zvlášť do očí neudrel. Omnoho viac zaujali moju pozornosť priatelia z Komunity, s ktorými som sa friškom zvítala, ale k ničomu duchaplnému sme sa neprepracovali, pretože práve v kuchyni viedli zapálenú výmenu názorov o tom, koľko mrkvy a kam a prečo (nestihla som preniknúť do hlbín ich hádky) a ani si nevšimli, že som ich v priebehu pár sekúnd zase opustila. Hneď na to som sa zoznámila s novými ľuďmi, myslím, že úplne na začiatku to boli Marie a Eliška (a ďalej už to nemá zmysel menovať, pretože i keď som nestihla spoznať všetkých sto účastníkov, tak by bolo dosť namáhavé to nejako menovite riešiť).

Na izbičku ma hodili s mojimi sestričkami, ktoré už poznám z Apíka, čo ma samozrejme potešilo. Myslím, že spolu so Žandou, Katkou, Maruškou a Miladou sa nám podarilo vytvoriť si medzi hradbami kláštora celkom útulné bývaníčko na tých pár dní (možno by bolo priliehavejšie napísať „pár hodín“), ktoré sme v Tucho strávili. Samozrejme ma potešil veľký písací stôl, ktorý som si veľmi rýchlo zabrala (Ondrej, zapchať uši, zavrieť oči) za účelom štúdia. Po pár hodinách strávených nad zákonom o cirkvách a náboženských spoločnostiach (koniec cenzúry) som sa premiestnila do kaplnky na spoločný program.

Hneď na úvod sa spievalo. Príjemné prekvapenie! Na gitaru brnkal nejaký sympatický mladý pán (neskôr sa ukázalo, že je to Norbert z Komunity vo Francúzsku :-P), a všetci sme sa zahriali poskakovaním do rytmu, bol to skvelý ice-breaker s vedľajšími účinkami podobnými ako má mikrovlnka na jedlo (a nemyslím tým znižovanie nutričných hodnôt).

No a keď už nám bolo teplo a trošku sme sa poznali, vrhli sme sa na Slovo. V prvom momente, po zistení, že nás čaká rozbor Márie a Marty, som si povzdychla, vzhľadom k notorickej známosti pasáže. Na moje obrovské (pozitívne) prekvapenie sa ma však Boh cez tento text veľmi dotkol. Uvedomila som si, že mi chce, podobne ako Marte, naznačiť banalitu niektorých mojich problémov a zbytočnosť starostí, ktoré si kvôli nim robím. Chce ma povolať, aby som dokázala vypnúť, sadnúť mu k nohám a odovzdane počúvať, o čom mi chce rozprávať. Na chvíľu som sa tiež zahĺbila do úvah o (ne)možnosti skĺbiť Máriinu a Martinu rolu do jednej kompromisnej superúlohy. K odpovedi som sa síce nedopracovala, pár hodín na to som však dostala tip na článok od T. Halíka v najnovšom Katolickém týdenníku, tak snáď sa mi k tomu podarí dostať a dozvedieť sa niečo múdre :-)

Po večernej aktivitke som sa ešte pár hodín... ummm... pssst... učila (*smajlo so sklopenými očami*), ale napokon ma premohla únava a deň prvý som zaklincovala večerným „Apíkovým textíkom“ a vydala som sa do ríše snov...

Deň druhý

Vstávanie prebehlo až prekvapivo bezbolestne. Kto som, kde som, prečo tu som, a prečo je tu taká strašná zima? Nasledoval návrat do reality, rýchla sprcha, a už som sa našla dole na raňajkách.

S plnými bruškami sme sa zišli vo Veľkom sále, kde sa nás bez väčších problémov vošlo celkom dosť (presný počet nepoznám, ale myslím, že to malo bližšie k stovke než k nule). Hneď po prekročení prahu mi ktosi strčil do ruky mikrofón a ideš kámo... To sa mi vynorili akési hmlisté predstavy o tom, že mi Pavla spomínala pomoc s hudbou, a už trošku jasnejšie spomienky na SMS z predošlého dňa, v ktorej stálo „Prídeš? Máme skúšku...“. Na otázku, koľko toho včera stihli nacvičiť, mi bolo flegmaticky odpovedané: „Ani nie veľa, len nejakých 20 piesní,“ čo ma na chvílinku vyviedlo z miery, ale povedala som si, že bude jak má byť :-) Zoznámila som sa teda s niektorými členmi našej ad hoc kapely, ktorých som ešte nepoznala, a to s Tomom, ktorý nás celý víkend perfektne viedol, a s jeho bratom Jožinom, ktorý nás sprevádzal úplne geniálnymi saxofónovými medzihrami. Okrem nich ďalej kapela pozostávala zo „starých známych“ členov chválovej skupinky z Apíka – Jirku a Štěpána. So spevom okrem mňa pomáhala ešte Maruška, taktiež dobrá duša z Apíka, ktorej budem nadosmrti vďačná za to, že mi vybavila kafíčko, bez ktorého by som si víkend asi nedokázala predstaviť :-)

Hudba bola fajn, k tomu snáď neskôr. Modlitba skvelá, prednáška asi tiež. Nevyhovoval mi síce štýl veľkolepej Katky, ale oslovili ma mnohé užitočné veci. Nechcem, aby to znelo nejako tvrdo alebo znechutene, aj keď určitej miere sklamania sa asi nevyhnem. Ale nebol to zabitý čas, to vôbec nie. Posunulo ma to ďalej.

Omnoho väčším prínosom bol však pre mňa čas osobného ticha, ktorý nasledoval po prednáške. Podarilo sa mi stráviť polhodinku v kaplnke, kde sme síce dostali k rozjímaniu konkrétny text, ale v rámci svojej tradičnej rebélie sa mi nepodarilo nasledovať inštrukcie. Nie zámerne, ale jednoducho sa ma namiesto daného textu omnoho viac dotkol text, ktorý som si našla na záložke od Mikuláša :-)

Čas v kaplnke bol úplne wow. Boh sa rozhodol ukázať mi nejaké veci, niektoré z jeho plánov pre mňa do budúcna. Bolo to veľmi silné, bol to krásny čas. Naplnila ma obrovská dávka pokoja a radosti. Tá ma neopustila, a naplno sa prejavila na omši. Asi som musela pôsobiť ako lunetik, pretože som tam celý čas stála s úsmevom od ucha k uchu, pričom ostatní nemali šancu tušiť, čo sa mi porobilo. Ostáva mi len dúfať, že moje excentrické správanie nikoho nevydesilo natoľko, aby odpútalo jeho pozornosť od diania na oltári. Každopádne, bola to jedna z najkrajších omší za posledné obdobie a radosť mi vydržala i v ďalších hodinách, či už pri obede, ďalšej časti prednášky či pri službe v kuchyni.

Aby som nedávala Katkiným prednáškam len kapky (ako by povedali naši českí bratia), musím veľmi pochváliť slovo, ktoré pre nás mala popoludní. Hovorila nám o duchovnom živote, duchovnom raste, askéze, určitom pohybe hore či dolu (Boží héliový balónik verzus Satanova železná guľa) a jej prednáška mi v mnohých aspektoch odhalila ďalšie horizonty. Nezúčastnila som sa síce následného sharingu v skupinkách ani adorácie, ale slová prednášky vo mne zneli dole v kuchyni, pri krájaní póru a miešaní syrovej omáčky. Zo služby som mala veľkú radosť až do chvíle, kedy ma postavili k drezu a „donútili“ umývať riad (a riadom rozumejte ten mega-riad, ktorý sa používa, keď sa varí pre sto ľudí). S vedomím, že asi ide o trest za to, že na intráku po mne riad neustále umývajú spolubývajúce (ako daň za to, že používajú moje hrnce, panvičku, etc.), som len sklonila hlávku, sklopila očká a snažila sa prežiť to s čo najmenším utrpením :-) Kuchyňu som opúšťala vo zvláštnom teplotnom rozpoložení – nohy zmrznuté (skúste stáť v kaluži vody v pazúrových papučiach s papierovou podrážkou) a tvár a ruky rozpálené od miešania syrovej omáčky... Ale bolo to fajn :-)

Po službe som si opäť našla nejaký ten čas na činnosť, o ktorej sa zase nebudem príliš rozpisovať, akurát to už nebol zákon o cirkvách ale eurozatykač... :-P

Veľmi živo si spomínam na čas, ktorý som v sobotu poobede strávila v kaplnke, len si nie som celkom istá, či ho chronologicky úplne správne radím až pred večeru. Respektíve som si takmer úplne istá, že nejaká chyba časovej súslednosti v mojej pamäti nastala, to je však asi jedno ;-) Podstatné je, že to bola opäť modlitba brutálna, že sa mi podarilo vziať do ruky gitaru a predvádzať akúsi spontánnu kompozíciu chválových piesní, že som nesmierne mocne vnímala Božiu prítomnosť a Božiu lásku a že som sa nakoniec našla na kolenách pred svätostánkom, obnovujúc svoj sľub odovzdania života Ježišovi...

Večera super, po večeri večer ešte viac super :-) Opäť sme sa zahriali tancom, tentokrát izraelskými „choreografiami“, v rámci ktorých sme si síce trošíčku poskákali po nohách, ale stálo to za to ;-)

Potom opäť nasledoval duchovný program. Po Norbertovom a Pavlinom úvode sme boli povzbudení k tomu, aby sme prosili o modlitbu príhovoru. Po miestnosti boli roztrúsené dvojice služobníkov pripravených prihovárať sa a dávať účastníkom Slovo i dobrú radu. Bol to krásny čas, miestnosť bola naplnená Božou prítomnosťou a obrovským pokojom. V tejto fáze sa asi najviac prejavila naša služba hudbou, pretože sa nám podarilo zahrať snáď celý apíkovský spevník. Veľký obdiv chalanom gitaristom, ktorí už mali prsty takmer krvavé, ale vytrvalo slúžili ďalej...

Po necelých dvoch hodinkách nás vystriedala Pavla, čo mi dalo možnosť ísť poprosiť o modlitbu. Strávila som niekoľko minút s Norbertom a Maruškou a opäť som dostala mnoho impulzov do svojho duchovného života. Nahlodali sa vo mne veci, ktoré by mi v živote nenapadli. Dokonca som bola natoľko prekvapená, že som bola chvíľu ochotná uveriť, že slovo, ktoré mi bolo dané, nebolo pre mňa. Vzala som to však ako ďalší podnet pre modlitbu a následne som strávila krásnu trištvrťhoďku v kaplnke. Na moje veľké počudovanie som tam bola sama s Ocinom, čo mi v momentálnej situácii maximálne vyhovovalo. Padli mnohé priznania a vyznania, pripomenula som (viac sebe, než Tatkovi), že má moje problémy, zranenia a trápenia vo svojich rukách a že mu vo všetkom dôverujem. Opäť som prosila o radu a pomoc v rozlišovaní a rozhodovaní, o vedenie v dôležitých veciach. Premýšľala som i o veciach, ktoré som si od Norberta vypočula v modlitbe príhovoru a Boh mi postupne otváral oči pre niektoré z nastolených otázok. Zaspávala som rozrušená (nie v zlom), riešiac desiatky otázok, ale zároveň v radostnom očakávaní nedeľných modlitieb, chvál, liturgie, i môjho prvého duchovného doprevádzania...

Deň tretí

Vstávanie bolo o niečo náročnejšie (zima nebola taká brutálna ako v predošlý deň) a raňajky o niečo chutnejšie :-) Potom zase malá „romantická“ chvíľka s nálezom Ústavného súdu a následne ranné chvály. Opäť mocný Boží dotyk, nával pokoja a presvedčenia, že veci sa riešia, kryštalizujú. Vypočuli sme si reakcie ľudí na celý víkend, potom tiež svedectvá Zdenka i Ondreja, všetko to bolo obohacujúce a povzbudivé. Čím ďalej tým viac vo mne rástla túžba ísť ešte za Norbertom a porozprávať sa o modlitbe predchádzajúceho večera, k čomu som sa nakoniec odhodlala a neľutovala som. Norbert bol tiež rád, že sa snažím prijať i veci, ktorým celkom nerozumiem, a ďakoval mi za rozhovor (paradoxne). Ale bolo to skvelé...

Mala som síce chvíľku pomáhať v kuchyni, ale keďže tam Ondrej previedol akési čistky, tak som sa urýchlene ocitla opäť na izbe. Využila som pár minút k tomu, aby som naplnila svoj diár plánmi na ďalšie akcie Chemin Neuf, či už to bude Chvála tancom, Velikonoce, Evangelizace alebo Ján Krstiteľ vo Francúzsku. Skrátka, je sa na čo tešiť ;-)

Omša, už tradične, skvelá :-) A potom už to zbehlo nesmierne rýchlo. Fotky, obed, upratovanie... Ešte chvíľka učenia a potom už nasledoval úplný záver – obhliadanie sa za celým víkendom v kruhu služobníkov. Bolo pre mňa veľkou cťou sedieť medzi tými, ktorí mali „na svedomí“ prípravu celej akcie, ktorí sa do veci vložili fakt naplno a modlitbou i skutkami pripravili nádherný víkend. Ak mám hovoriť za seba, cítila som sa omnoho viac ako účastník, svoju službu som takmer vôbec nevnímala ako službu, ale, práve naopak, ako privilégium. Spev je pre mňa niečím výnimočným, niečím, čo ma napĺňa, teší a baví. Príležitosť spievať v kruhu ľudí, medzi ktorými sa cítim výnimočne dobre, je preto tou najkrajšou službou, akú si dokážem predstaviť. Ako kapela sme boli nesmierne zohratí, čo považujem za veľký Boží zázrak. Všetky dieliky mozaiky do seba zapadli až v momente, kedy sa Tomáš priznal, že sa za hudobnú službu celý týždeň modlil – a tajomstvo bolo odhalené :-) Bez skúšok, bez predchádzajúcich spoločných skúseností, dokonca bez toho, aby sme sa predtým vôbec poznali, sa nám podarilo tvoriť akési spontánne spoločenstvo, a to nielen v hudbe. Som nesmierne vďačná v prvom rade Bohu, ale v obrovskej miere tiež všetkým ostatným hudobníkom, ktorí boli na Boží hlas veľmi citliví, čím sa nám podarilo dosiahnuť tak potrebnú jednotu :-)

A niekde tam to skončilo. Ani sme sa nenazdali. Síce unavení a vyčerpaní, ale v radosti a naplnení sme to všetko zabalili a rozbehli sa každý svojim smerom. Niektorí naspäť do Apíka, niektorí domov oddychovať... Pre mňa to znamenalo odobrať sa na svoju prvú session duchovného doprevádzania, ale to už by bolo na stovky ďalších riadkov... ;-)

Každopádne bol Advent veľmi požehnaným časom a som presvedčená, že nielen pre mňa. Ďakujem všetkým, ktorí sa o túto skvelú obnovu zaslúžili, ktorí nám sprostredkovali Boží dotyk a pomohli opäť prikročiť o niečo bližšie k sebe samým i k Božiemu trónu. Verím, že sa v podobnej (a určite i lepšej – lebo Bohu nič nie je nemožné) atmosfére zídeme už o pár dní na Jerichu :-)